Od prvých zmienok o sfilmovaní „Stopárovho sprievodcu galaxiou“ sa (nielen) sci-fi komunitou začal šíriť mierny nepokoj a napäté očakávanie. Napriek tomu, že na projekte sa mal podieľať sám autor predlohy Douglas Adams, boli obavy oprávnené – máloktorý materiál je ťažšie sfilmovateľný ako Adamsova kultová kniha, postavená na vycibrenom slovnom humore. A tak aj keď sa filmové spracovanie sympaticky nevydalo cestou „Hollywoodu za každú cenu“, zostalo stáť snáď ešte kúsok pred polovicou cesty.

Dej filmu (respektíve sled voľne previazaných scénok bez jasného vývoja či prirodzeného plynutia) do veľkej miery pietne kopíruje originál. Fanúšikovia sa tak dočkajú vogonskej poézie, dvojhlavého Zafoda či Slartibartfasta. Tŕňom v oku je krívajúca adaptácia. Herecké výkony sa pohybujú na hrane „vážneho“ prejavu a komediálneho herectva. Miestami až príliš strnulo, kŕčovito až trápne jednoducho nadbiehajú pointe, ktorú si „Sprievodcom“ nepoznamenaný divák vychutná len ťažko a „znalec“ ju beztak dávno očakáva. Kým Ford Prefect v podaní Mos Defa a civilne a prirodzene pôsobiaca Trillian Zooey Deschanelovej nesklamali, Martin Freeman v role popleteného a ustrašeného Arthura Denta a Sam Rockwell ako Zafod Bíblbrox skôr áno. Britská „montypythonovská“ škola fimového humoru na strnulosti a streštenosti hereckého prejavu stavala s omnoho väčšou gráciou... Pythonovcov a ich celovečerné filmy pripomínajú aj animované vsuvky v podobe definícií zo samotného Stopárovho sprievodcu galaxiou, celkový efekt však nezachránia.

Kľúčovým problémom filmu však nie je jeho technická či herecká stránka, ale snaha pokúsiť sa o nemožné. Prevádzať humor postavený výsostne na slove do reči filmu je rovnako márne ako nezmyselné. Garth Jennings (známejší ako režisér hudobných videí) sa spoliehal na výrazný priestor pre rozprávača, mnoho notoricky známych scénok je vo filme prerozprávaných od slova do slova, s hercami pôsobiacimi ako statické ilustračné postavičky. Skrátka nech sa mašinéria audiovizuálneho priemyslu snaží, ako chce, „Stopárovho sprievodcu galaxiou“ si ešte stále musíte prečítať. Po tom, ako sa jej podarilo zožrať „Pána Prsteňov“ (ktorý pre ďalšiu generáciu bude hlavne filmom), si na Adamsovi chvalabohu vylámala zuby...

Jediným jednoznačným pozitívom filmu je príťažlivá a striedma vizuálna stránka: Srdce zo zlata, továreň na planéty, epizódka s vlnenými postavičkami a hlavne mimoriadne (a ako jediný bez výhrady) vydarený robot Marvin sú tým, prečo sa film oplatí pozrieť. Spolu s dôrazom na detaily (vogonské formuláre, či palubná doska Srdca zo zlata) vytvárajú záverečný dojem, že filmové spracovanie „Stopárovho sprievodcu galaxiou“ je peknou ilustráciou, ktorá však bez znalosti knihy obstojí len s veľkými problémami. Ak vôbec.

Takže ak ste majstrovské dielo Douglasa Adamsa (ktorý sa bohužiaľ premiéry nedožil) nečítali, peniaze za návštevu multiplexu investujte radšej do útleho paperbacku. Neoľutujete.